Poplatky, poplatky, poplatky

 

 

Návšteva nemocnice sa za starých dobrých časov veľmi nápadne podobala na návštevu významnej kultúrnej udalosti. Vyfintení od hlavy po päty sme si ako malí  vykračovali, nič netušiac, v ústrety novým zajtrajškom.  Zatiaľ čo si lekár a otec štrngli pohárikom slivovice, ktorá bola dočasne ukrytá v jeho najnižšom vrecku, ja som bol prinútený s veselým výrazom v tvári zhltnúť lyžičku nedefinovanej sladkej hmoty, ktorú pre istotu nazývali sirupom. Našťastie mi po ňom nič nebolo, takže som ho s kľudným srdcom mohol nazvať liekom.

Dnes nastal deň, kedy som bol rodinou vyzvaný sa podobného aktu zúčastniť. Samozrejme už v nových zajtrajškoch. Dlho som váhal, ale na dôsledné varovanie manželky, že mi bude dočasne odobraté diaľkové ovládanie k TV, som sa predsa len rozhodol.

Celou cestou do nemocnice som rozmýšľal, či som to s tou samostatnosťou nejako neprehnal. Strata ovládača, ktorý mi už tak nežne prirástol k dlani by bolela. Viac ako môj zapálený krk.

Vstup do nemocnice bol oblepený plagátmi. Pôvodne som myslel, že ponúkajú nejaké akcie pre pacientov, tak som ich veľkoryso prehliadol. Nie som ešte pacient. Ešte ma nedostali! Mýlil som sa. Iba malý omyl veľkého idealistu.

Na okne prijímacej kancelária sa vynímal plagát požadujúci vstupný darovací poplatok desať Euro. Nedal sa prehliadnuť, prečítal by ho aj poloslepý občan s 10 dioptriami.

Som charitatívne zmýšľajúci človek, tak som samozrejme prispel. V podstate ani nebola iná možnosť, lebo za mnou sa tlačili desiatky rovnako zmýšľajúcich ľudí.  V povznesenej nálade, že tu máme toľko pozitívnych ladených nezištných občanov som sa vybral na ORL, kam ma v okienku nasmerovali.

Hneď pri vstupe do prvej chodby som bol pani upratovačkou odľahčený o 50 Centov za nedovolený prechod po mokrej podlahe. Síce som nechápal, prečo musí byť podlaha permanentne mokrá, ale pohľad na vyduté vrecko pani upratovačky situáciu jednoznačne vysvetľoval. S tempom, aké daná osoba nasadila si budem musieť nabudúce doniesť do nemocnice aj plavky!

To, že som za moje nové nasmerovanie na oddelenie ORL zaplatil ďalšie Euro som chápal, lebo za blbosť sa platí, ale prečo bol jeho vchod chránený veľkým mincovým automatom už nie. Automat najprv zhltol bez potvrdenia moje dve eurové mince, ale odbavil sa až na poslednej dvojeurovke. Mierne ma striaslo pri pomyslení, že by to mohla byť moja konečná, ale našťastie som bol už na správnom mieste.

Mierne rozrušený dav predo mnou tématicky rozoberal kde, kto, koľko a na akom mieste platil a tiež padali stávky, kto zaplatil najviac. Z rečí som vyrozumel, že moja šanca na výhru je mizivá.

„Aspoň nemusíte preberať svoje choroby“, napadlo ma pri pohľade na zapadajúce slnko.

Konečne prišiel rad aj na moju maličkosť.

Pán doktor s veľmi vážnym výrazom skúmal moje možnosti.  Práve  vtedy som prijal za svoju aj predstavu, že strach má výrazne liečivé účinky. Po moje nerozhodnej odpovedi na otázku „Čo mi vlastne je?“ mi bolo navrhnuté, že pokiaľ si neviem stanoviť svoju diagnózu sám, musím zaplatiť za konzultáciu.

Desať Euro sa mi zdalo ešte prijateľné. Aj vzhľadom na skutočnosť, že ešte boli  súčasťou mojej peňaženky. Ďalej už nič nebránilo tomu, aby sa mi pán doktor pozrel do krku.  S oslobodzujúcim povzdychom „Aha“ zobral pinzetu a z krku mi vybral malú kostičku uviaznutú v sliznici.

Jeho dôrazné: “Ďalší prosím“ som už vypočul len na pol ucha, lebo som  využil medzeru v pootvorenom okne a elegantným skokom som upustil ambulanciu. Nezdalo sa mi, že by to bolo až tak nedôstojné!

Minimálne som nemusel pani upratovačke znečistiť jej bravúrne vymytú podlahu.

Nabudúce sa asi vyberiem k liečiteľovi.

Zaplatím síce viac, ale nebudem mať aspoň takú obrovskú spotrebu mincí!!!

 

RX