Kto sme

 

 

Kto sme? V prvom priblížení sa jedná o hamletovský typ otázky. Zatiaľ neviem.        

Napadá ma iba zopár pochybných odpovedí ako napr.: Sme, lebo budeme!“ alebo „Sme lebo vieme“ a podobné nezmysly.

Možno je skôr na mieste otázka: „Prečo tu sme?“  Jedným z možných riešení je parafrázna odpoveď:

„Sme tu preto, lebo sa nám už zabsurdnieva.“

Pokiaľ nie ste príliš zabratí do pracovného či iného procesu, musí sa vám takýto výraz javiť ako úplne nezaujímavý.

Kde? Ako? Prečo?                                                          

Skúste si však, len tak zo srandy, vybaviť také stavebné povolenie na obyčajnú zemljanku. To vás potom chuť na krepčenie prejde!                                                               

Alebo ste nebodaj jedným z odvážlivcov, ktorí chcú podnikať? Chcú. Radi by!                       

Len zabudli, že u nás sa dá podnikať iba pod odborným vedením, skôr by som upresnil pod odborným dohľadom našej partie skúsených úradníkov. Najlepšie s rodinnými koreňmi.

Alebo si na začiatok chcete požičať? Za pár tisíc treba založiť aj dom, byt, či iné hmotné statky, na ktoré si už brúsi zuby exekútor! Veci dospeli do konečného štádia:

"Chceš nejaké zbytočné potvrdenie? Zaplať!

Chceš si vo svojom dome alebo na svojom pozemku urobiť nejakú zmenu? Zaplať!

Chceš ušetriť čas na úrade alebo v ambulancii? Zaplať!

Chceš zostať aj po operácii nažive? Zaplať!"

Majster Jan Hus to už dávno predvídal!                   

Niečo mi hovorí, že sa blíži veľký brat. Ale pozor! Možno sa bude chcieť stať aj našim otcom! Čo otcom. Tútorom, ktorý bude bdieť nad tým, aby sme dodržiavali iba tie správne a ním definované zákony.

A tento vysoký cieľ dokážeme naplniť ozaj len s mimoriadne veľkým úsilím a neobyčajnou vnútornou i vonkajšou sebadisciplínou!                             

Som trochu nostalgický, ale nepripadá vám, že toto sme tu už mali. Kedysi dávno. Alebo aj nedávno?

Aha, už si spomínam. Nie, že by som to zažil, ale niečo mi hovorí, že aj tesne pred rozpadom Rakúsko-Uhorska tu bol režim jediných správnych ideí a ešte horších príkazov a nariadení.

Nemusíme ísť do minulosti ani tak ďaleko. Veď aj v päťdesiatych rokoch, aj po šesťdesiatom meruôsmom roku dvadsiateho veku sme niečo podobné zažili? Asi je tu už iba málo tých, čo si na to pamätajú. Alebo si vôbec ešte chcú pamätať? Doba nám, kupodivu, opäť pokročila, ale myslenie sa z neznámych dôvodov nezmenilo. Vracia sa k svojmu deja vu.  K deja vu, ktoré pokojne môžme nazvať ad absurdum.

Dnes by sme sa chceli stať aspoň malými Švejkami, aj keď na to nemáme.                              

Ale budeme sa snažiť.  Veď život v našom Absurdistane je v podstate neobyčajne pestrý!

A tak už s nami nastúpte do električky zvanej túžba a poďme sa zviesť tam, kde by sme raz chceli byť...

 

RX.